Dvojnásobná mama, dvojnásobná babička a napriek chorobe mimoriadne vitálna podnikateľka, ktorá svoju spoločnosť úspešne vedie už 25 rokov. Terézia Svátová (60).

Rada sa smeje, rada rozpráva. Ešte stále pekne po slovensky, hoci v Prahe žije už takmer 40 rokov, z toho 25 rokov podniká vo vývoji a výrobe výživových doplnkov. Vo firme, ktorú vybudovala a sedem rokov ťahala úplne sama. Postavila ju na dvoch úzko prepojených protikladoch – vlastnej chorobe a túžbe vyliečiť sa.

Opuchol mi prst

Z rodnej obce Nesvady na južnom Slovensku odišla zdravá, odchovaná na zelenine a ovocí, mäso mali len raz do týždňa, v nedeľu. Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, odbor zahraničný obchod, skončila s červeným diplomom a profesori odporučili šikovnú absolventku na vtedajšie Federálne ministerstvo zahraničného obchodu do Prahy. V práci sa zoznámila s manželom, v roku 1980 sa vzali, mali dve deti, dcéru a syna. O tri roky neskôr odišla celá rodina pracovne do Belehradu, na naše veľvyslanectvo, kde sa začali jej zdravotné problémy.

„Dvadsiateho ôsmeho februára 1986 mi opuchol prst na ruke a bola som veľmi unavená,“ zatrasie sa jej hlas. „Nevedela som, čo mi je. Chce sa mi plakať, vždy sa mi na to ťažko spomína. Začali ma liečiť horúcim parafínom, čo bola chyba, potrebovala som opak, kryoterapiu. To však, žiaľ, zistili až neskôr v Piešťanoch, kde mi diagnostikovali autoimúnne ochorenia – nevyliečiteľnú progresívnu polyartridídu a lupus.“

Pani Terézia hovorí, že hlivu môžete pokojne

Zdroj: Peter Korček

Mala 32 rokov, štvorročné a trojročné dieťa a zrazu žiadnu silu podať im čo len pohár vody. „Choroba nastúpila agresívne a veľmi rýchlo napredovala. Opuchli mi prsty, kolená, členky, začali sa mi odlupovať nechty, vypadávali mi vlasy, morila ma neprekonateľná únava a bolesť. Cez deň aj v noci. Nezniesla som na sebe žiadnu prikrývku ani plachtu, všetko bolo pre moje červené opuchnuté nohy príliš ťažké. Dva roky som nemala obuté topánky.“ Ledva čakala, kým sa manžel vráti domov z práce a vystrieda ju. I tak skolabovala, odviezli ju do nemocnice, rodičia vzali deti a ona sa začala liečiť. „Šestnásť rokov som dostávala zlaté injekcie, teda tiozlúčeniny zlata vo vodnom roztoku, niekoľko rokov antimalariká, antibiotiká, chemoterapeutické a antireumatické lieky. Moja prvotná nádej, nový liek, ktorý ma choroby zbaví, vyprchala. Prvé, čo som sa naučila, bolo, že na túto chorobu sa neumiera, ale umiera sa spolu s ňou.“ Telo sužuje zápal, bolesť kĺbov rastie a k tomu obrovská únava. Istý čas bola viac-menej ležiacou pacientkou. Pomotala sa v kuchyni, viac nevládala.

Vedeli ste, že rakytník obsahuje 25-krát viac

„Popri medikamentóznej liečbe som vyskúšala všetko, o čom som počula: obklady z kapusty, zemiakov, zelenú kúru z jačmeňa, urinoterapiu či 42-denný pôst, ktorý mi jediný výrazne pomohol. Študovala som rôzne spôsoby liečenia – od indiánskych až po huby z brazílskych pralesov.“ V roku 2005, keď sa jej stav opäť zhoršil, našla informáciu o brazílskej špecializovanej klinike, ktorá lieči len prírodnými produktmi. Vo februári 2006 tam letela prvýkrát. Medzitým však založila firmu.

270 dní z roka na cestách

Po ôsmich rokoch v Belehrade sa Svátovci vrátili domov. Bolo tesne po nežnej revolúcii a pani Terézia urobila zásadné životné rozhodnutie. „Odišla som z ministerstva, lebo som sa chcela viac venovať rodine a deťom, založila som firmu, ktorá sa až do vojny v bývalej Juhoslávii zaoberala aj zahraničným obchodom. Od roku 1990 sa intenzívne venujem len pátraniu po prírodných prostriedkoch na zlepšenie kvality života a prevenciu.“

Keď sa dnes povie glutaman sodný, každý vie, že nie je zdravý a postupne z potravín vymizol. O pozitívnych účinkoch liečivých húb či rakytníka sa ani dnes nehovorí bežne a pred 25 rokmi bolo toto všetko u nás úplne v plienkach. Prvá vec, ktorú si pani Svátová vzala na paškál, bol práve glutaman sodný. „Ako prví sme zaviedli dochucovacie zmesi bez glutamanu, cukru a lepku. Ich základom je čistá zelenina.“

Hneď s prvým výrobkom prišla inšpirácia od zákazníkov a pozorne ich počúva dodnes. „Začiatkom 90-tych rokov sme mali v ponuke šesť zmesí a jedna z nich obsahovala huby. V tom čase som o škodlivosti glutamanu veľa prednášala. Rok má 365 dní, z nich som až 270 trávila na výstavách a veľtrhoch.“

Pomaly začala dostávať i spätnú väzbu na svoje výrobky. „Chodili za mnou mamičky ležiacich detí a hovorili, že odkedy varia s touto zmesou, deti sú živšie a ľahšie sa vyprázdňujú, čo je pri ležiacich pacientoch naozaj veľký problém. Vtedy sa ma jedna mamička spýtala – Nemáte náhodou hlivu ustricovú zvlášť?“

Najprv sme tŕpli

Na ďalšej výstave v roku 2004 ju už predávali. V kusoch, sušenú. Huba s vysokým obsahom vlákniny, ktorá reguluje zažívanie a znižuje hladinu cholesterolu a cukru, zaujala aj pána Baiera, českého súdneho znalca v oblasti húb. „Prišiel za mnou s návrhom, aby sme ju začali spracovávať v koncentrovanej podobe. Pustili sme sa do práce a chvíľu trvalo, kým sme prišli na to, ako ju správne sušiť, aby boli zachované všetky aktívne látky, správne mlieť, proste technológiu spracovania. Uvažovali sme aj o tabletkách, žiaľ, tie sa dodnes nedajú vyrobiť 100 % prírodné. Tak ich radšej nerobíme. Mletá hliva však mala úspech, štyri roky sme s ňou boli na trhu jediní.“

Napriek prvotnému úspechu nemala firma pani Terézie hneď na ružiach ustlané. Spočiatku vraj predávali 4 kusy tohto výživového doplnku mesačne, čo bolo žalostne málo. „Vzali nás len do konsignačného skladu, nie priamo na predajne. Každý mesiac sme tŕpli, či sa udržíme. Investovali sme však do reklamy a v roku 2005 sa hmla, ktorá sa vznášala nad naším podnikaním, rozostúpila.“

Spočiatku vraj tento produkt nevedeli zaradiť ani na príslušnom ministerstve. Mletá huba, čo s ňou? Aj zákazníci boli občas zmätení a volali do firmy. Čo s ňou máme urobiť? Zasadiť a vyrastie huba? A firma vysvetľovala, radila, informovala letákmi, telefonickou linkou i knižkami. „Darilo sa nám, veľké firmy ma žiadali, aby som prednášala ich zamestnancom a jedna z nich nás dokonca požiadala o licenciu. Keď sme im však vypočítali cenu, radšej nás okopírovali. Tak ako naše ďalšie výrobky. Všetky máme, samozrejme, certifikované i patentované, ale s tými patentmi je to tak, že ak vložíte do výrobku čo len jednu inú zložku, máte nárok na vlastný patent. Dnes ponúka hlivu niekoľko firiem, treba si však pozrieť zloženie. Ak je v hlivovom výrobku hliva uvedená na siedmom mieste, s hlivou to veľa spoločného nemá,“ hovorí s úsmevom a dodá: „Parazitujú na našich výrobkoch, čo pokladám za nesprávne, nespravodlivé, aj som na to poukazovala na príslušných miestach, ale nikoho to nezaujíma. Mňa už v podstate tiež nie, pretože sa kopírujú len dobré veci,“ smeje sa hrdo.

Ochorela na narodeniny

Práve vtedy, po dlhých 20 rokoch, čo ochorela na artritídu, sa začala liečiť na spomínanej brazílskej klinike. Pomohli jej, vracia sa tam pravidelne. Medzitým uviedla firma na trh ďalšie výživové doplnky z rakytníka rešetliakového či z radu liečivých húb, ale okolo ich výrobkyne sa začali motať ďalšie choroby.

„Blížili sa moje 60. narodeniny, chcela som schudnúť a jednou z ciest bola sauna. Už tam som cítila, že nie je všetko v poriadku, ale nič som nevidela, navyše sme práve cestovali na Slovensko, a to bol ten problém.“ Ráno sa zobudila s pásovým oparom na hrudi. „Slovenský lekár tvrdil, že to nie je pásový opar, lebo ho nemám na páse. Mne sa to nezdalo, odfotila som sa a poslala obrázok nášmu lekárovi do Prahy. Ten jednoznačne povedal, že je a okamžite musím dostať svoj liek. Ten bol však na predpis, takže až do nedele som ho nemala. Večer som začala mať teploty, bolo mi zle a skončila som v nemocnici, kde mi po lumbálnej punkcii diagnostikovali zápal mozgových blán. Bola som na pokraji smrti.“

Medzi rečou pani Svátová spomenie, že má endoprotézu kĺbu po páde doma a aby vôbec žila a chodila, v krčnej chrbtici dve titánové platničky. Preto mi nedá, aby som sa neopýtala, či tie choroby, čo ju stále prenasledujú, berie ako inšpiráciu pre svoju prácu alebo ako dôvod skončiť. Znova sa zasmeje a potvrdí inšpiráciu. „Keby som neochorela, nikdy by som sa touto cestou nevybrala. Pôsobila by som ďalej v zahraničnom obchode a diplomacii. Vôbec to však neľutujem, rada pomáham ľuďom a stále to robím s nadšením.“

Hoci podnikateľku ostreľujú choroby, je plná

Zdroj: Peter Korček

Vedenie firmy prebral syn Zdeněk, je generálny riaditeľ, dcéra Simona v nej pracuje tiež, manžel Zdeněk ju podporuje, no pracuje naďalej vo svojom odbore. Pani Svátová si nechala iba vývoj nových výživových doplnkov.“ Za každým jedným si stojím. Všetky výživové doplnky z húb a rastlín majú 100 % prírodný základ. Máme svojich dodávateľov na huby z Európskej únie, rakytník dovážame zo Slovenska a zo Sibíri a všade a kedykoľvek sa môžeme pozrieť na priebeh pestovania a spracovania. No a nápadov na nové výrobky mám plnú hlavu. Jeden som napríklad vymyslela včera cestou v aute.“